Môj spev lásky

Teréziin život je spevom lásky. Už na prvej strane autobiografických zápiskov hovorí:
Napokon, budem robiť iba jedno: začnem ospevovať to, čo musím opakovať naveky - Pánovo milosrdenstvo.

Jej spev je vyslovene kresťanský: keď spieva, robí to pre niekoho, v mene niekoho a niekomu. Jej spev nie je nikdy egoistický; obracia sa na rodinu, na svoje sestry, na bratov misionárov, na svätých v nebi, na Pannu Máriu, na Boha. Je to predovšetkým duchovný alebo mystický dialóg s Ježišom.

Terézia neprestajne vedie rozhovor medzi zemou a nebom. Jej poézia je v zásade spevom, ktorým sa obracia k nebu (Vlasti), alebo rozpráva o nebi. Tento Jakubov rebrík, tento vzdušný most, ktorý buduje medzi zemou a nebom, oslavuje Pánove milosrdenstva. Teréziina poézia vyjadruje neutíchajúci úžas, vzdáva vďaky Všemohúcemu, ktorý sa stal človekom a vzal na seba ľudskú poníženosť.